Nemám rada vrany. Naozaj. Kedysi som si myslela že sú to čajky,ktoré ma zavčasu rána budili a špeciálne v dni keď som nemusela vstávať do práce. Ale keď som si to tak dneska frčala autobusikom do práce, na poliach okolo ktorých sme prechádzali boli húfy, nie, húfiská vrán. Veselo si tam vyzobávali, mávali kridelkami a krákali.
A to je to ,prečo tie operence nemám rada. Veď uznajte: máte aj tak blbý deň, babičky sa ma budú strašne snažiť presvedčiť ako sa ich ktosi pokúša zabiť pozorujúc ich cez klúčovú dierku, a keď sa mi ako tak podari dotyčnú osobu upokojiť tak ako na zavolanie tie oprsklé vtačky musia krakať tak že to je počuť dovnutra. No hrôza. Tomu sa hovorí pomoc ako na zavolanie.
Koniec koncov, z vtáčej ríše dávam prednost drozdom, aj ked spievaju od rána na tie uvrieskané čajky a ani ukrákané vranky skrátka nemajú. Takže ludia otvorte si okná a nechajte prúdit dovnútra čerstvý vzduch, a ráno si môžete vychutnat drozdí koncert zdarma.
A teraz sa podržte, kratky príbeh na záver, minule som brala jednu starenku na obed a len tak som hladela von oknom a ona to hned skomentovala že vraj pozorujem záhradníka, a aj keď som ju ujistila že o neho v podstate nemám záujem a kedže ho ona videla prvá, tak patri vlastne jej :D . no ona to tak ze jedného chlapa mala 70 rokov a ze to aj stačilo. Takže hurááá,mam povolenie, už len si zistiť kedy zase príde urobiť v tej krásnej a velkej záhrade poriadok.
Komentáre